UVERIL SOM V LURDOCH

            Alexis Carrel veril, že Boh neexistuje a že človek sám môže rozhodovať o tom, čo je dobré a čo je zlé. Jeho matka veľmi trpela pre jeho ateistický postoj, keďže v detstve sa doňho snažila vštepovať kresťanské hodnoty. Keď videla, že zo syna sa stal ateista, aspoň mu rozprávala o zjaveniach Panny Márie v Lurdoch a modlila sa za jeho vieru.
            O zázračných uzdraveniach v Lurdoch v tej dobe veľa písala aj katolícka tlač. Carrel tieto informácie nezavrhoval automaticky, naopak, chcel zhodnotiť ich dôveryhodnosť, keďže úprimne hľadal pravdu. Preto si prečítal knihu Lurdy od Emile Zolu, ktorá ho upevnila v presvedčení, že zázraky sú výsledkom autosugescie. Stretol sa však aj s opačným názorom, potvrdzujúcim existenciu uzdravení, ktoré vo svojich knihách predstavil jeho kolega, lekár. Doktor Carrel síce uznal, že sa jedná o mimoriadne uzdravenia, ale bol presvedčený, že veda ich postupne dokáže vysvetliť. Sám sa rozhodol Lurdy navštíviť a osobne sa podieľať na vyšetrovaní mimoriadnych uzdravení.
            V skupine, s ktorou Carrel do Lúrd cestoval, bola aj Mária Baillyová, ktorá sa nachádzala v terminálnom štádiu tuberkulózy tráviaceho traktu. Na túto chorobu už zomreli jej rodičia i brat. Mária si nevládala sadnúť, vypľúvala krv, často zvracala a brucho mala silne opuchnuté. Od bolesti jej Carrel podával morfium. Každú chvíľu mohla Mária zomrieť.

            V Lurdoch Carrel s ľútosťou pozeral  na chorých veriacich. Bol presvedčený, že žijú vo vymyslenom svete. Stretol sa tam aj s kamarátom zo školských lavíc, ktorý ako dobrovoľník pomáhal chorým. Ten mu porozprával o istom chorom, ktorého privalil kmeň stromu, pričom mu zlomil a rozmliaždil kosti predkolenia. Tie sa osem rokov nechceli zrásť. Navyše sa na mieste úrazu utvorila hnisajúca rana. Tento muž bol v Lurdoch po modlitbe uzdravený. Zrastenie kostí potvrdil aj röntgenový snímok.
            Carrel bol presvedčený o absurdnosti zázrakov. Keď o tom hovoril, otočil sa k Márii a povedal: „Ale keby sa toto dievča uzdravilo, bol by to skutočný zázrak.“
            Keď Máriu prenášali k jaskyni zjavenia, Carrel ju sprevádzal. Neponorili ju do vody z prameňa, iba ju vodou pokropili. Jej vychudnuté telo bolo pokryté hnedou dekou. Bolo vidieť len jej sivastú, mŕtvolne bledú tvár a spod deky vytŕčalo jej opuchnuté brucho. Carrel bol dojatý pohľadom na toto umierajúce 21-ročné dievča. V hĺbke duše pocítil túžbu po duchovnom prežívaní vecí a začal sa spontánne modliť: „Svätá Panna, ako veľmi by som chcel veriť tak, ako títo nešťastní ľudia, že tento zázračný prameň nie je len výplodom našej fantázie! Uzdrav toto úbohé dievča, už si vytrpela príliš veľa. Jej daruj život a mne vieru. Ak sa toto dievča uzdraví – čo je úplne absurdné – daj, aby som uveril.“
            Začala sa pobožnosť. Kňaz vyzval všetkých, aby sa modlili za uzdravenie zo svojich chorôb a aby sa celkom odovzdali do Božej vôle. Doktor Carrel pozrel na Máriu na nosidlách. Všimol si, že z jej tváre začali miznúť sivé fľaky a jej líca postupne naberali ružovú farbu. Neveril vlastným očiam. Zistil, že jej tep i dýchanie sa upokojili. Brucho sa postupne vrátilo do pôvodného stavu. „Ako sa cítiš?“ opýtal sa Márie. „Cítim, že som uzdravená.“
            Mária sa sama posadila a vypila pohár mlieka. Carrel sa nezmohol na slovo. Pochopil, že sa stal svedkom mimoriadnej udalosti. Zároveň ostal prekvapený, že mnohí ľudia, hoci uzdravení neboli, vyzerali šťastní, lebo dostali na týchto miestach duchovné povzbudenie a silu niesť svoj kríž.
            Zázrak uzdravenia umierajúceho dievčaťa bol preňho duchovným aj intelektuálnym otrasom. Uvedomil si, že existujú veci, ktoré presahujú zmyslové vnímanie. Začal sa modliť k Panne Márii: „Na moju nevieru si odpovedala zázrakom. Stále však nedokážem prestať pochybovať. Prosím, daj, aby som uveril bez diskusie a bez kritiky...“
            Tentokrát, keď hľadel na modliacich sa chorých, obdivoval ich otvorenosť voči Bohu. On také niečo nedokázal. V jeho srdci sa rozpútal dramatický boj. „Zdá sa mi ťažké dokázať, že Boh existuje. Ale rovnako ťažké je aj poprieť jeho existenciu. Ako to, že niektorí vedci, ako napríklad Pasteur, dokážu spojiť vieru v neomylnosť vedy s vierou v Boha?“ pýtal sa.
            Pred jaskyňou zjavenia sedel do neskorej noci a bojoval svoj vnútorný boj. Potom vošiel do kostola, kľakol si vedľa sivovlasého sedliaka a z hĺbky duše sa začal modliť: „Panna Mária, nedokážem pochopiť zázrak, ktorý sa stal a nemôžem prestať pochybovať. Mojou túžbou a cieľom je mať neochvejnú vieru. Prijmi ma, hriešneho a unaveného honbou za mylnými svetlami! Túžim uveriť a milovať Boha čistou a úprimnou láskou.“ Po tejto modlitbe Carrel pocítil pokoj a istotu, že existuje Boh, ktorý presahuje všetko chápanie a poznanie. „Tam, kde sa nemôže dostať rozum, tam smie vstúpiť túžba a láska,“ napísal neskôr.
            Bola to najdôležitejšia prelomová chvíľa v jeho živote.

                                     (zdroj: Mieczyslaw Piotrowski, Od neviery k plnosti pravdy, upravené)